Slávny Američan slovenského pôvodu, Michael Novak: Model pre sociálnych vedcov

09.11.2017USA
289 0 2
Jakub Betinský
Kultúra života

[autorka: C.R. Pakaluková]
 

Raz som sa vzdala svojho členstva v odbornej asociácii sociálnych vedcov kvôli Michaelovi Novakovi. Nebudem tu menovať príslušnú skupinu ľudí, no raz sa to v jednom skupinovom emaili zvrhlo na hromadné osočovanie Novaka. V doručenej pošte sa mi začali kopiť správy hanlivo vykresľujúce Novaka ako extrémistickú pravicovú neokonzervatívnu i vojnychtivú osobu a o ktorom môžeme pochybovať, či je katolíkom. V istom momente som to už viac nemohla zniesť, a tak sme spolu s jedným kolegom napísali krátku správu vedeniu skupiny a vzdali sa členstva. Bol to významný moment.

                                                                                  

Pozerajúc späť sa mi však zdá, že sme tým nič nedosiahli. No ako hovorí príslovie, nepriateľ môjho nepriateľa je môj priateľ. S Novakom sa nezhodujeme vo všetkom, a, samozrejme, „zhoda“ je zlým meradlom priateľstva. No namiesto toho, aby bol Michael Novak démonizovaný, by mal byť považovaný za žiarivý príklad pre katolíckych sociálnych vedcov. Presne toto chcem v tomto texte podložiť niekoľkými argumentami.

 

Naša nezhoda a priateľstvo

 

Napríklad, často sme sa sporili ohľadom sociálnej spravodlivosti. Michael ju chcel zadefinovať ako niečo nové – ako v skutočnosti niečo americké – ako návyk spájaný so spoločným dobrom; ako návyk vedúci k tomu, že bohaté vrstvy občianskej spoločnosti sú si viac vedomé tohto dobra. Ja som dávala prednosť a priznávam, že na nej stále trvám, skromnejšej definícii sociálnej spravodlivosti. Ako vyvrcholenie týchto sporov Michael napísal knihu o svojom pohľade na vec – a výbornú knihu, spoločne s Paulom Adamsom. Jednou z Michaelových geniálnych vlastností bolo presvedčenie, že s písaním sa nečaká, kým si niekto ujasní svoje názory: človek píše preto, aby si svoje myšlienky usporiadal.

 

Ďalej sme sa často sporili o stave manželstva. Často som zdôrazňovala, že sa veci dostali do poriadne zlého stavu a, ako pozorujem, k akej skaze ešte len spejú. Michael bol optimistickejší: „Keď povedia, že zlyhala polovica manželstiev, to znamená, že polovica manželstiev vydrží až do smrti!“ Faktom však ostáva, že to bol práve Michael Novak, ktorého hlas zaznieval medzi prvými upozorňujúc, že rozpad rodiny je dôvodom sociálneho úpadku, ekonomickej chudoby a duchovného odcudzenia. Písal o tom dávno pred svojím politickým posunom smerom doprava a jeho jasný názor na túto problematiky – teda odmietnutie pohľadu na ľudí ako na jedine ekonomické jednotky a toho, že ekonomické a politické faktory sú len zriedkavo oddelené od kultúrnych a duchovných faktorov – mu pomohol priblížiť sa k pravici.

 

Posledným príkladom je naša nezhoda o katolíckom sociálnom myslení. Spoločne sme na túto tému učili predmet na Ave Maria University jeden akademický rok. Považovala som niektorého jeho prednášky za dosť vlažné a to, čo dával študentom čítať o cirkevnom myslení, za príliš americké – alebo použijem lepší termín – novakovské. Rada som vyzdvihovala očividné augustínovské aspekty sociálneho myslenia: neúprosné tvrdenie, že spoločnosť nemôže prekvitať, ak nad ňou nekraľuje Ježiš Kristus a ak občianska spoločnosť nie je explicitne kresťanská. Zdalo sa mi (a stále sa mi aj tak vidí), že súčasné povinné čítanie na tému kresťanského sociálneho myslenia má tendenciu byť funkčne pelagianistické [pozn. prekl. pelagianizmus je kresťanská heréza, ktorá popiera dôsledky dedičného hriechu a hlása všemohúcnosť vôle]. V podstate sa mi zdalo (a stále sa mi aj tak vidí), že väčšina našich študentov bola funkčne pelagianistických. Preto zdôrazňujem úlohu milosti, z ktorej čerpajú stredoveké a moderné idey o prirodzenosti a milosti a ktoré sú tiež na pozadí pápežských textov Leva XIII. a Pia XI. – idey, ktoré pretekajú, podľa toho, čo som čítala, aj skrz bohaté a mohutné myšlienkové dielo Jána Pavla II. Učila som o tom, že keď Karol Wojtyla stál ako veľký pápež na Námestí slobody vo Varšave v roku 1979 a vzýval Ducha Svätého aby zostúpil – ten moment, presne tento a žiadny iný, by mal byť uznaný ako vrcholný moment; moment vtelenia toho, ako Cirkev chápe politické a ekonomické konanie.

 

Toto rozhodne nebol Novakov štýl, no v mojom podaní ho miloval a jeden druhého sme nútili prehodnocovať to, ako premýšľame o veciach. V mojich osobných emailoch z jedného semestra som nedávno našla túto perlu: „[Je] ťažko opísať radosť, ktorú mi prináša naše spoločné vyučovanie. Povedať, že sa cítim ako hrdý otec na svoju milovanú dcéru to celkom nevystihuje –je medzi nami ale nejaký hlboký vzťah, ktorý je jedinečný svojho druhu.“

 

Michael mal častejšie pravdu, ako by on – alebo ja sama – vedel. Po tom, ako som samotná odučila niekoľko predmetov, prišla som k záveru, že je katolícke sociálne myslenie oveľa zrozumiteľnejšie, keď najprv pomôžem študentom pochopiť, čo je zlé so svetom – alebo aspoň kúsoček pootvorím dvere kritike takého sveta, akým je. Ukázalo sa, že je úzky vzťah medzi bytím funkčne pelagianistickým a presvedčením, že nič zlé s dnešným svetom nie je. Začala som s ostrou Solženicynovou kritikou Západu; a na úvod som v krátkosti vykreslila presvedčivý obraz problému zla.

 

Bolo to len pred pár mesiacmi, keď som čítajúc celú moju starú korešpondenciu s Novakom po jeho smrti, objavila email, v ktorom navrhol, aby predmet o katolíckom sociálnom myslení začal preberaním jeho staršieho diela s názvom Skúsenosť ničoty (The Experience of Nothingness).  V tom čase som tomuto kroku vôbec nerozumela. Úprimne, obávala som sa, že sa na staré kolená stáva trochu „povrchnejším“ a ja s mojím čerstvým doktorátom v ruke som chcela preberať rigorózne texty. Teraz som si uvedomila, že Michael už vtedy vedel, k čomu by som sa ja dopracovala až po štyroch či piatich rokoch učenia. Chápal, dávno predo mnou, že sociálne Evanjelium je odpoveďou, a nie otázkou.

Tertio Millennio

 

Michaela som prvýkrát stretla v Poľsku i roku 1997. Mala som vtedy dvadsaťjeden rokov, bolo leto po mojom prvom roku na vysokej škole. V tom čase som o ňom nič nevedela. Nevedela som o Templetonovej cene, nečítala som ani jednu z jeho kníh. Prišla som do Poľska na pozvanie Russa Hittingera; pozvanie, ktoré vzišlo zo zúfalého uvedomenia si, že pred tým ako rezignujem na vieru v dobro, by som mala študovať spolu s katolíckymi mysliteľmi. V to leto sa môj život podstatne zmenil.  

 

Michael vždy sršal nápadmi o zakladaní nových spolkov, nových literárnych počinov či vzdelávacích iniciatív. Letná škola Tertio Millennio Seminar v Krakove je jednou z takýchto iniciatív. Novakovi som zaviazaná nie len pre veľkú časť môjho intelektuálneho rozvoja, ale aj pre významné pričinenie sa na mojom duchovnom obrátení, ktoré sa udialo jedno horúce poobedie v Auschwitzi v to leto. Často premýšľam nad tým, ako málo oceňujeme dobro, ktoré pre nás urobili iní. Život ide ďalej a v našich predstavách sme my hlavnými hýbateľmi a aktérmi dobrých vecí, kým v skutočnosti sme len prijímateľmi priehrští milosti a darov v podobe dobrých priateľov ochotných sprostredkovať nám milosrdenstvo.

 

Z toho leta si najviac pamätám Novakov spôsob správania sa a zvláštny dojem, ktorý na mňa urobil. Na spôsob, s akým potešením rozprával príbehy. Na to, ako sa často na chvíľku zastavil, keď rozprával. Na nezvyčajne mäkký a vysoký tón jeho hlasu. Na spôsob, akým sa usmieval. Stále vidím záblesk inteligencie v jeho očiach, jeho režúci dôvtip a možno zo všetkého najviac si pamätám na to, ako nás miloval. Obzrúc späť sa niekedy zamýšľam, či ma v to leto viac zmenila sila ideí alebo stretnutie s láskou v triedach seminára. Viem si vybaviť jedného možno dvoch z mojich kolegov na univerzite, ktorí majú radosť z vyučovania, no ich motiváciou sa ani zďaleka nezdá byť láska. No pre Novaka bola radosť, ktorú prežíval v spoločnosti svojich študentov, hmatateľná a po dlhej spolupráci s ním je jasné, že to bola práve láska.

 

Novak ako ekonóm

 

Michael nemal rád, keď ho niekto nazval „ekonómom“, no myslím si, že Michael Novak bol viac ekonómom ako väčšina tých ľudí, ktorí sa tak nechajú oslovovať.

 

Keď Novak zosnul, opätovne som práve čítala jeden známy článok publikovaný v roku 1964, ktorého autorom je laureát Nobelovej ceny, James Buchanan: Čo by mali robiť ekonómovia?Buchanan hovorí: „Ekonómia ako pevne zadefinovaný subjekt bádania sa zdá byť v rozklade a...podľa realistického posúdenia nebude tento nezadržateľný proces zastavený.“ Buchananova kritika stojí na myšlienke, že ekonómia sa až príliš začala znepokojovať otázkami „alokovania efektivity“, ktorá je predmetom drobnohľadu „technologickej“ metódy. Tvrdí tiež, že síce sú tieto veci hodné štúdia, nemôžu sa stať jadrom myslenia ekonómov, keďže otázky, ktoré by mohli byť vyriešené problémom maximalizácie, sa nemôžu stať vnútornou podstatou najzákladnejších otázok celej disciplíny. Napísal: „Myslím si, že by ekonómovia mali niesť svoju základnú zodpovednosť; mali by sa prinajmenšom pokúsiť spoznať predmet svojho skúmania.“

 

A čo je teda predmetom ich skúmania? Rovnako ako Adam Smith, aj Buchanan navrhuje, že ekonómovia by sa mali zaujímať o sklon ľudskej prirodzenosti k podnikaniu a výmene s cieľom vzájomného úžitku. Rozšíril túto myšlienku a zahrnul v nej aj všetky súvisiace „formy ľudského konania“  a „rôzne inštitucionálne opatrenia vznikajúce ako výsledok takéhoto konania.“ Napokon píše, že by bolo prirodzené rozšíriť oblasť záujmu ekonomického bádania „až za hranice individuálnej osoby a zahrnúť rodinu, podniky a súkromné firmy, obchodné združenia, cirkvi, susedstvá, štát a lokálne samosprávy a napokon svet,“ – a to všetko so zreteľou na ľudskej prirodzenosti, jej sklonoch, tendenciách, a možno aj „pravidlách“ a „tradíciách“.

 

Novakove myslenie bolo vždy preniknuté duchom, ktorého by sme podľa Buchanana márne hľadali na drvivej väčšine stránok kníh ekonomickej literatúry. Pozrime len na tento úryvok z Novakovho majstrovského diela, eseje Nestála protikultúra (The Volatile Counterculture) z roku 1971, ktorá sa venuje problému radikálov a života na univerzite.

 

„Presnejšie povedané, niekto by sa mohol venovať bádaniu zameranému čisto len na ľudské konanie. Čo robí naše konanie ľudským? Čo robí z konania niečo múdre, humanistické, dobré? Je pravdou, že človek nikdy nekoná podľa racionálnych, logických princípov, ale na základe zmyslového vnímania reality, príbehu, symbolu? Akým spôsobom sú vedné odbory, teórie, umenie, náboženstvo prítomné v konaní ľudí? Človeku je [teda] možné urobiť z konania, nie z teórie, ohnisko svojej teórie.“

 

Novak pokračoval v tvrdení, že „sa zdá, že teoretik snažiaci sa o pochopenie ľudského konania robí dobre, keď sa zapojí aspoň do niekoľkých sociálnych a politických počinov...a to nie len ako aktivista pre dosiahnutie okamžitej dôležitosti, ale aj ako teoretik.“ Dodáva, že „pre ďalšie rozvinutie tohoto pojmu [ľudského konania] by sme potrebovali oveľa viac priestoru – v skutočnosti ide o celoživotnú prácu.“

Skutočná ľudská osoba

 

„Skutočná ľudská osoba“ ostáva stálym a nemenným subjektom Novakovej celoživotnej práce. Odolal a očividne sa úplne rozišiel s nereálnymi mytologickými ideami ľavice. A zároveň nikdy nepodľahol ani mytologickým rozprávkam pravice (i keď by tak tvrdili niektorí bojovníci za sociálnu spravodlivosť). Novakovi šlo o skutočnú nefalšovanú a obyčajnú ľudskú osobu aj s jej obyčajným životom. A pre tieto skutočné, nefalšované a obyčajné ľudské osoby chcel vidieť politický a ekonomický poriadok.

 

Môžeme to posúdiť z jeho eseje V neprospech rodiny (The Family Out of Favour) publikovanej šokujúco v roku 1976:

 

„Nie je vôbec prekvapivé, že sa v našej dobe dvíha vlna odporu voči manželstvu a rodine. Manželstvo a rodina je pocta vzdávaná zemi: výkyvy, cykly a potreby tela i telesných osôb; rozmanitosť a zložitosť individuálnej psychiky; špinavé plienky, špinavé riady a nekonečný hluk i neporiadok v domácnosti...Zmysel manželstva a rodiny je urobiť nás realistami.“

 

Toto sú dôvody, prečo kládol Novak tvrdý odpor marxistickému socializmu a všetkým formám tyranie elity vrátane brutálneho sekulárneho liberalizmu trýzniaceho v mene slobody. Sympatizoval s vydedencami, s robotníckou triedou, ľudskou skúsenosťou a so všetkým s tým spojeným. To všetko je totiž účinným liekom proti akémukoľvek náteru romantizmu.

 

„Môj Boh je Bohom obyčajných vecí, rutiny, škripotu a vŕzganiu každodenného života – obyčajnej cigarety, zrnka prachu, nudy a únavy, ťažkej práce aj momentov vytrženia. Jednou z vecí, ktorou testujem politikov, teoretikov, básnikov, aktivistov, filozofov a priateľov je, do akej miery sú vnímaví na tajomstvá obyčajných vecí. Hľadanie ‘extázy‘, ‘zjavenia‘, ‘viery‘ a ‘transparentnosti‘ mi dodáva pocit strachu, pretože v mene týchto abstrakcii sú často potláčané konkrétne a komplexné ľudské organizmy. “
 

Povedala by som, že v tomto väzí kľúč k tomu, prečo je Novak ekonómom, ktorého si Buchanan želal stretnúť – hoci sami ekonómovia ho neprijali – a prečo je zároveň politickým teoretikom, filozofom a do istej miery aj teológom. Pretože, ako znie jedna z najdôležitejších myšlienok z Novakovho príhovoru pri preberaní Templetonovej ceny: „Doba, ktorá sa mýli o Bohu, sa s takmer úplnou istotou mýli o človeku.“

 

V tomto slova zmysle je Novak skutočným modelom pre súčasných sociálnych vedcov: samotná technická kompetencia nie je dostačujúca. Aby sa nikto stal skutočne múdrym, humánnym a dobrým, potrebuje správne pochopiť veci ohľadom Boha. V skratke, Ježiša Krista, Bohočloveka, sa nedá len tak ľahko obísť. A bez Krista, ktorý zjavil seba samého človeku, ostáva človek – na ktorého sa sociálny mysliteľ zameriava - sám sebe tajomstvom.

 

(mierne krátené)

 

Podobné články

DISKUSIA k článku