ilpapadittatore.jpg

De Mattei: kardináli Burke, Brandmüller a Müller a "Pápež, diktátor"

29.11.2017ITA
581 0 2
Zuzana Smatanová
Neutral

V novembri minulého roka sa objavili tri rozhovory s prominentnými kardinálmi. Prvý rozhovor poskytol kardinál Walter Brandmüller Christianovi Geyemu a Hannesovi Hintermeierovi pre Frankfurter Allgemeine Zeitung z 28. októbra 2017; druhý rozhovor poskytol kardinál Raymond Leo Burke Edwardovi Pentinovi pre The National Catholic Register zo 14. novembra a tretie interview kardinála Müllera pre Corriere della Sera a ich redaktora Massima Franca sa objavilo 26. novembra. 

Kardinál Brandmüller prejavil svoje obavy, týkajúce sa možného začiatku rozdelenia v Cirkvi:

„Už len samotný fakt, že na petíciu so žiadosťou o objasnenie, s viac ako 870.000 podpismi, adresovanú pápežovi ešte stále nikto neodpovedal, ako aj to, že 50 odborníkov medzinárodného významu tiež ešte stále čaká na odpoveď, vyvoláva otázky. Toto sa dá naozaj len veľmi ťažko pochopiť. Adresovanie dubie, čiže nejasnosti a otázky pápežovi, bol vždy absolútne normálny spôsob ako rozptýliť pochybnosti o danej veci. Prostá otázka teda znie: Môže niečo, čo sa včera považovalo za hriech, byť dnes dobré? A ďalej sa pýtame, či ešte stále existujú skutky – podľa nemennej náuky Cirkvi – ktoré sú vždy, a za každých okolností, morálne neprípustné? Napríklad ako je zabíjanie nevinných alebo cudzoložstvo? O tomto to celé je. Ak by totiž odpoveď na prvú otázku znela „áno“ a na druhú „nie“, dôjde k heréze, bludárstvu, a následne k schizme. Nastal by rozkol v Cirkvi.“

Kardinál Burke, ktorý potvrdil, že pravidelne komunikuje s kardinálom Brandmüllerom, naliehavo upozorňuje na „veľkú závažnosť situácie, ktorá sa neustále zhoršuje“ a opätovne zdôrazňuje nevyhnutnosť objasnenia všetkých bludárskych pasáží z Amoris Laetitia. Čelíme fakticky procesu, ktorý „rozvracia zásadné a neodmysliteľné časti tradície Cirkvi. Odhliadnuc od morálneho hľadiska môžeme skonštatovať, že sa trvalo narúša aj sviatostná prax Cirkvi, najmä čo sa týka sviatosti zmierenia a Eucharistie.“

Kardinál sa znovu obracia na pápeža Františka, ako aj na celú Cirkev a prízvukuje,

„aké naliehavé je pre pápeža, aby pri výkone svojej služby, ktorú prijal od Pána, upevňoval svojich bratov vo viere tým, že bude jasne a zreteľne učiť kresťanskú morálku a dôležitosť sviatostnej praxe Cirkvi.


Aj kardinál Müller potvrdzuje, že vnútri Cirkvi existuje nebezpečenstvo schizmy, rozkolu, ale aj to, že zodpovednosť za toto rozdelenie nepadá na plecia ani dubia kardinálov, ani signatárov „Synovskej opravy“, ale na „magický kruh“ okolo pápeža Františka, ktorý blokuje otvorenú a vyváženú diskusiu o doktrinálnych problémoch, ktoré sa vynorili na základe tejto kritiky.

„Upozorňujem, že ak Rímska kúria určuje ako máme vnímať nespravodlivosť, uvádza to nevyhnutne do pohybu schizmu, z následkov ktorej je nesmierne ťažké sa spamätať. Som presvedčený, že kardinálov, ktorí vyjadrili svoje pochybnosti o Amoris Laetitia alebo 62 signatárov s ešte výrečnejším kritickým listom by mal pápež vypočuť, a nie likvidovať ako „farizejov“, či nejakých večných nespokojencov. Jediná cesta z tejto situácie vedie cez jasný a úprimný dialóg. Namiesto toho mám však dojem, že v pápežovom „magickom kruhu“ existujú ľudia, ktorí sa zaoberajú najmä donášaním na eventuálnych nepriateľov, čím blokujú otvorenú a vyváženú diskusiu. Klasifikovať všetkých katolíkov podľa toho, či sú „priateľmi“ alebo „nepriateľmi“ pápeža, je tá najväčšia škoda, akú môžutíto ľudia Cirkvi spôsobiť. Človek až žasne, keď sa známy novinár, ateista, chváli, že je pápežovým priateľom, a zároveň katolícky biskup a kardinál, ako ja, je očierňovaný, že je pápežovým oponentom. Neverím, že by mi takíto ľudia mohli dávať lekcie z teológie o prvenstve rímskeho pontifika.“


Kardinál Müller musí ešte stráviť „bolesť“ z odvolania svojich troch spolupracovníkov krátko predtým, ako mu pápež v júni minulého roka neobnovil postavenie prefekta Kongregácie pre náuku viery: „Boli to dobrí, kompetentní kňazi, ktorí pracovali pre Cirkev s príkladnou oddanosťou. Ľudia sa nemôžu posielať preč, ako aj v tomto prípade, ad libitum (ľubovoľne), bez dôkazov, či určitého postupu, len na základe anonymného udania, že nejakým, bližšie nedefinovaným spôsobom, kritizovali pápeža ...“

V akom režime to žijú títo ľudia? Daniel Thompson o tom písal v The Spectator v júli minulého roka.

Odvolanie spolupracovníkov kardinála Müllera nás „núti zamyslieť sa nad jeho (pápežovým) najautoritatívnejším predkom, v skutočnosti istým latinskoamerickým diktátorom, ktorý síce objímal davy a ostentatívne vystavoval na obdiv svoj skromný životný štýl, no jeho dôstojníci žili v strachu z jeho výbuchov zúrivosti.“ Tento aspekt pontifikátu pápeža Františka je námetom knihy, nedávno zverejnenej pod príznačným názvom "Pápež, diktátor“ (https://www.amazon.it/Papa-Dittatore-Marcantonio-Colonna-ebook/dp/B077M5ZH4M.

Autor je historik, ktorý vyštudoval Oxford a ktorý píše pod pseudonymom Marcantonio Colonna. Má triezvy a dokumentačný štýl, no i tak sú jeho obvinenia voči pápežovi Bergogliovi početné a silné. Veľa okolností, na základe ktorých formuluje svoje obvinenia, je dobre známych; čo je však nové, je jeho presný popis série „historického pozadia“: intrigy počas voľby pápeža Bergoglia, riadené „mafiou St. Gallen“, Bergogliovo správanie sa ešte v Argentíne pred voľbou, prekážky, s ktorými sa stretol kardinál Pell pri pokuse o finančnú reformu Kúrie; reforma Pápežskej akadémie pre život, prenasledovanie Františkánov od Nepoškvrnenej a vyradenie z činnosti Maltézskeho zvrchovaného rytierskeho rádu.

Masmédiá, vždy pripravené rozpútať búrku v prípade akejkoľvek epizódy zlej vlády, či korupčného škandálu, teraz mlčia. Najdôležitejšou úlohou tejto historickej štúdie je vyniesť aj tieto spomínané škandály na svetlo.

„Dominantnú úlohu v Kúrii pod vládou Františka zohráva strach a vzájomné podozrievanie. Nie je to však len o informátoroch, ktorí hľadajú ako získať výhody donášaním o tom, čo počuli pri súkromných rozhovoroch, ako zistili aj traja členovia personálu kardinála Müllera. V organizácii, kde sa morálne skazení ľudia ponechávajú na svojich miestach a sú dokonca podporovaní pápežom Františkom, je skryté vydieranie na dennom poriadku. Istý kňaz v Kúrii ironicky poznamenal: ´Hovorí sa, že viac sa ráta to, koho poznáš, nie to, čo vieš. Vo Vatikáne je to naopak: to, čo vieš, sa ráta viac než to, koho poznáš.´“

Kniha Marcantonia Colonnu skrátka potvrdzuje to, čo bolo v interview s kardinálom Müllerom zamlčané: existenciu atmosféry špionáže a udavačstva, ktoré bývalý prefekt Kongregácie pre náuku viery pripisuje „magickému kruhu“, podmieňujúcemu pápežove rozhodnutia, čo oxfordský historik nazýva modus gubernandi pápeža Františka a prirovnáva ho k autokratickým metódam argentínskeho diktátora Juana Peróna, ktorého prívržencom bol aj mladý Bergoglio.

Niekto možno skonštatuje nihil sub sole novum„Nič nové pod slnkom“ (Kaz 1, 10). Cirkev má vo vedení mnohé iné nedostatky. Ak však tento pontifikát naozaj spôsobuje rozdelenie medzi veriacimi, ako to zdôrazňujú aj traja kardináli, nemôžeme motív limitovať iba pápežovým spôsobom riadenia Cirkvi, ale musíme hľadať v niečom, čo je v dejinách Cirkvi absolútne bezprecedentné: v odlúčení rímskeho pontifika od náuky evanjelia, ktoré má on, prostredníctvom Božieho mandátu, povinnosť odovzdávať ďalej a strážiť. A práve toto je stredobodom náboženských problémov dnešnej doby

Podobné články

DISKUSIA k článku