file-20171208-27719-s8qpnl.png

Majú sa zdaňovať bohatí, aby sa pomohlo chudobným? Čo na to hovorí Sväté Písmo?

11.12.2017SVET
377 1 2
Zuzana Smatanová
AltKAT

Návrh zákona o novej daňovej reforme vedie k intenzívnym debatám nad tým, či tento zákon pomôže chudobným, alebo ich poškodí. Daňová reforma vo všeobecnosti vyvoláva zásadné otázky o tom, či má vláda v prvom rade redistribuovať príjmy a zabezpečiť rovnosť medzi obyvateľmi, alebo má robiť niečo iné.

Židia a kresťania hľadajú usmernenie v týchto otázkach v Písme Svätom. O pomáhaní chudobným hovorí Písmo jasne, o zdaňovaní bohatých však neposkytuje celkom jednoznačnú odpoveď. Napriek tomu však, vďaka stáročiami overeným biblickým princípom chápeme, ako treba pomáhať núdznym.

 

Židovská Biblia a chudobní

Židovská Biblia obsahuje rozsiahle úpravy, na základe ktorých majú bohatí ľudia vyčleniť pre chudobných časť úrody, ktorú vypestujú. V Knihe Levitikus Starého zákona stojí, že chudobní majú právo na „zvyšky“ pri žatve. Hospodári majú teda zakázané žať obilie z rohov svojich polí (môžu žať len do kruhu) a musia ich sprístupniť chudobným, ktorí si tam môžu pozbierať klasy pre vlastnú obživu. V Knihe Deuteronómium, v piatej knihe Starého zákona, je uvedená požiadavka, že každé tri roky musel dať človek z toho čo vyrobil 10 percent „cudzincom, sirotám a vdovám“.

Pomoc chudobným je určitou formou „platenia nájomného“ Bohu, ktorý sa chápe ako skutočný a pravý vlastník všetkého, a ako Ten, čo dáva potrebný dážď a slnko na dozrievanie úrody. Každý siedmy rok, tzv. sabatický rok, sa odpúšťali všetky dlžoby a všetko, čo vyrástlo na poliach v danej krajine, sa zdarma sprístupnilo všetkým ľuďom. Každý 50-ty rok sa slávil ako jubilejný; vtedy sa akýkoľvek majetok (ktorý slúžil aj ako záloha), vždy vrátil pôvodnému majiteľovi. Tento biblický model znamenal, že nikto nemohol mať natrvalo niečo, čo v konečnom dôsledku aj tak patrilo Bohu.

 

Kresťania a dane

V evanjeliu podľa Matúša (25, 40) Ježiš hovorí: „Čokoľvek, čo ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov a sestier, mne ste urobili.“ Ježiš tak spája úctu voči chudobným s úctou voči Bohu. V evanjeliu podľa Marka (12, 17) Ježiš hovorí: „Dajte cisárovi, čo je cisárovo...“, čo sa často interpretuje ako požiadavka, aby aj kresťania platili dane.

Počas celej histórie kresťanstva sa zdaňovanie považovalo za hlavnú povinnosť vlády. Protestantskí reformátori Martin Luther a Ján Kalvín argumentovali na základe žalmu 72, že „spravodlivá“ vláda pomáha chudobným.

V 16. storočí v Anglicku vydali „zákony chudobných“ na pomoc „chudobným nie z vlastnej viny a nezamestnaným“. „Chudobní nie z vlastnej viny“ boli deti, starí a chorí. A naopak, „chudobní z vlastnej viny“ boli žobráci a zločinci; týchto spravidla zatvárali do väzenia. Tieto zákony slúžili ako vzor aj prvým Američanom v ich koncepcii sociálnej starostlivosti.

 

Všeobecné dobro

Za posledných dvesto rokov sa ekonomické podmienky natoľko zmenili, že v aplikovaní biblických princípov do hospodárskeho života vzniklo veľa problémov. Nové situácie, ktoré nastali, sa v biblických dobách nevyskytovali, preto bolo treba hľadať nové riešenia.

V 19. storočí boli organizáce ako Armáda spásy presvedčené, že kresťania by mali ísť z kostolov von do ulíc, a starať sa o chudobných a núdznych. V tomto období vzniklo v USA aj spoločenské evanjeliové hnutie, ktoré zdôrazňovalo biblické princípy spravodlivosti a rovnosti. Chudoba sa pokladala za spoločenský problém, ktorý si vyžadoval komplexné sociálne riešenie, za účasti vlády.

S názorom, že vláda zohráva dôležitú rolu pri vytváraní podmienok pre blaho človeka, prišiel pápež Lev XIII vo svojej encyklike z roku 1891 Rerum Novarum. Pápež v nej dokazuje, že „všeobecné dobro“ by mali zabezpečiť vlády. Katolicizmus definuje „všeobecné dobro“ ako „súbor podmienok, v ktorých človek, jednotlivec alebo skupina, môže dokonalejšie a jednoduchšie dosiahnuť plnosť života.“

Aj napriek tomu, že plnosť života človeka nezávisí iba od materiálneho dostatku, Katolícka cirkev vždy trvala na tom, že obyvatelia musia mať prístup k potravinám, bývaniu a zdravotníckej starostlivosti. Ako objasňuje aj Katolícke kompendium sociálnej náuky cirkvi, je zdaňovanie nevyhnutné, pretože vláda musí spravodlivo „zosúladiť“ fungovanie spoločnosti. Čo sa týka daní, nikto by nemal platiť viac alebo menej, než je schopný. Aj  pápež Ján XXIII napísal v roku 1961, že zdaňovanie musí „byť v správnom pomere ku schopnosti ľudí poskytnúť tento príspevok“.

Inými slovami, presvedčenie, že za pomoc chudobným je zodpovedný iba jednotlivec alebo súkromný sektor, ignoruje rozsah a komplexnosť sveta, v ktorom žijeme.

 

Milosrdenstvo, a nie trh

Životy ľudí sa čoraz viac navzájom prepájajú. Rozhodnutie, ktoré dnes niekto urobí v Číne, môže mať v súčasnej globalizovanej ekonomike vplyv na hospodárstvo amerického Stredozápadu. Avšak aj napriek tejto prehlbujúcej sa medzinárodnej závislosti sa do určitej miery všade na svete ukazuje nerovnosť v niektorých oblastiach. Len v USA napríklad vlastní 1 percento top obyvateľov čoraz viac sa zvyšujúci podiel národného dôchodku. 

K téme pomoci chudobným v dnešnej dobe niektorí argumentujú tým, že zníženie daní jednotlivcom a korporáciam vyvolá ekonomický rast a vytvorí pracovné príležitosti; ide o tzv. „trickle-down effect“ (dotovací systém), pri ktorom tok peňazí prechádza od tých na najvyššom vrchole sociálnej pyramídy, až po tie najnižšie.

Pápež František však aj napriek tomu tvrdí, že „dotovacia ekonomika“ prináša so sebou „nezrelú a naivnú dôveru v tých, čo majú v rukách ekonomickú moc“. Podľa pápeža má spoločnosť formovať etika milosrdenstva, a nie trh.

                         
Keď však vezmeme do úvahy židovské a kresťanské záväzné povinnosti voči chudobným, otázka znie: Aká sociálna politika urobí najviac dobra? V Lukášovom evanjeliu (6, 38) Ježiš učí: „Dávajte a dajú vám ... lebo akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám.“

Všetko toto má byť, koniec koncov, len o jednom – ľudia by sa nemali obávať poskytnúť z toho čo majú všetkým, čo sú v núdzi a potrebujú pomoc.
 

DISKUSIA k článku