silent-night-viggo-johansen.jpg

Múdrosť v žasnutí: Deti počas Vianoc

20.12.2017SVET
229 1 1
Jakub Betinský
AltKAT

[autorka: Elizabeth Andersonová]

 

Poponáhľali sa a našli Máriu a Jozefa i dieťa uložené v jasliach. Keď ich videli, vyrozprávali, čo im bolo povedané o tomto dieťati. A všetci, ktorí to počúvali, divili sa nad tým, čo im pastieri rozprávali. Ale Mária zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich. (Lk 2, 16-19)

 

Počas Vianoc sa deje množstvo úžasných udalostí vedúcich k hlavnému Dôvodu všetkých sviatkov. Budovy každého druhu sa ocitnú vyzdobené svetlami a čečinou; rodiny si prinášajú do obývačiek stromčeky ako symbol lesa a kvačkajú na ne všetko možné od výmyslu sveta. A potom v najtemnejšom dni zimy sa praktizujúci kresťania všetkých denominácií zhromaždia vo svojich chrámoch, aby vzdali úctu Jezuliatku. Žiaľ, roky úmornej práce, sužovania sa problémami tohoto sveta a tiež každoročné opakovanie sa tých istých vianočných zvykov môže otupiť dušu a zabrániť jej vnímať radosť. Niekedy naozaj potrebujeme vidieť nespútanú radosť detí, aby sme si my ostatní pripomenuli skutočne zázračnú realitu, ktorá sa skrýva za tým všetkým. V knihe Boh alebo nič hovorí kardinál Robert Sarah: „Pre pokrstených katolíkov je dôležité zachovať si nádhernú a svätú radosť detí.“ Naozaj! Úžas detí počas Vianoc nám ponúka možnosť nakuknúť do sveta pravého obdivovania Pravdy, ktorý už nám stihol zovšednieť.

 

Deti sa bez rozpakov vyžívajú vo všetkom v súvislosti s Vianocami. Odráža sa v nich ich mnohoraká žiara. I keď môžu všetky čačky a darčeky uvoľniť cestu žiadostivosti do ich nevinného prežívania, deti sú tiež nesmierne nákazlivé radovať sa z najsvätejšieho Dôvodu Vianoc. Kardinál Robert Sarah si všimol zaujímavú vec: „Deti sú úžasné! Vnímajú Božie srdce a tajomstvá jeho lásky, ktoré nám idú v ústrety i keď žijeme v ťažkých hriechoch či bojujeme s malými slabosťami.“  Deťom stačí i malý dôvod na radosť a sú oveľa citlivejšie žasnúť nad vecami v porovnaní s väčšinou dospelých ľudí. Dôvodom je jedna vec – sú inštinktívne dôverčivé. Kým dospelí majú strach zo zraniteľnosti, deti toho zatiaľ mnoho nepoznajú, a tak chtiac-nechtiac dôverujú. Veria svojim rodičom, od ktorých prijímajú každú jednu potrebnú vec vrátane lásky. Preto dôverujú aj Bohu, ktorého približný obraz si deti vytvárajú práve podľa rodičov, špeciálne podľa otca. Táto dôvera vedie deti k pokore, ktorá podľa Dalea Ahlquista, známeho experta na Chestertona, poskytuje dobré základy pre schopnosť žasnúť: „Kľúč ku šťastiu a kľúč k schopnosti žasnúť je pokora...Pokora znamená byť dostatočne malým na to, aby som videl veľkosť niečoho iného a cítil sa toho nehodný, a zároveň vedieť o svojom privilégiu môcť za z toho radovať.“ Deti vedia o svojej malosti hlavne vzhľadom na to, že pri čomkoľvek, čo robia, potrebujú asistenciu urobiť to správne a dobre to aj pochopiť.

 

Naviac, deti nepoznajú limity v láske a dobrote. Každý rodič pozná miestami neznesiteľné a nekonečné očakávanie pozornosti, úslužnosti a jedla. No deti sa neunavia žobravým „mami, mami, mami, mami,“ alebo „oco, ocko, oco“, pretože je pre nich nemysliteľné to, že by sa láska mohla unaviť alebo že by sa dobrota premenila na trpkosť. V tomto nám skutočne pomáhajú viac chápať Božiu lásku – kým rodičia sa stávajú vyčerpanými a podráždenými, Boh takým nikdy nie je. Deti si myslia: „Samozrejme, že nás Boh miluje svojím najúžasnejším spôsobom! Veď prečo nie?“ Prekypujú bez hanby radosťou pre to, lebo vedia, že sú milované a v podstate sa vôbec nemýlia. Nechajú slobodne otvorené ústav v obdive rozsvieteného vianočného stromčeka (čo i každé jedno ráno! Aj dvakrát.) Úplne civia v údive pozerajúc na nadrozmerný adventný veniec v kostole a pri tom šepkajú: „Mami, ocko, POZRI! Zapálili RUŽOVÚ sviečku tak, ako my doma!!“ Sú plné nehy a posvätnej úcty pri myšlienka na Jezuliatko a nemôžu sa dočkať vianočného rána, keď už bude konečne uložené v jasličkách domácej napodobeniny Betlehemu. Skutočnosť Vianoc je pre deti plná divov ako v podstate veľká väčšina každodennej reality. Prostredníctvom nich by mala byť schopnosť žasnúť obnovená aj v našich srdciach, ak sa túžime stať múdrymi a svätými. Ako povedal Sokrates: „Múdrosť začína v žasnutí,“ a Pán Ježiš dal sám pokyny svojim učeníkom: „Veru, hovorím vám: Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva,“ (Mt, 18,3).

 

Mnohí z nás prechádzajú popri neustálych divoch bez čo i len myšlienky na ne, no i napriek tomu je hlboko v nás túžba, aby detská schopnosť žasnúť naplnila naše duše. Ako generácie informačného veku sa často cítime úplne ochudobnení o zázraky. Veď načo nad tým žasnúť, keď si o tom môžem hneď niečo vygúgliť? G.K. Chesterton to trefne vystihol: „Svet neumiera hladom po divoch, ale umiera hladom po schopnosti diviť sa.“ Obklopujú nás veci hodné úžasu, ktoré síce nenašli svoje miesto v slovníkoch či na Wikipédií, no majú schopnosť naplniť našu dušu úžasom, ak ich necháme urobiť tak: hviezdy žiariace nad našimi hlavami každú noc nie len pre to, aby ukázali cestu pútnikom, ale aj aby potešili tých, čo vedia žasnúť. Zelená tráva, zelené stromy a všetka zeleň prírody. Boh vymaľoval prírodu toľkou zelenou farbou, že je takmer nemožné, aby to bola náhoda, keďže zelená upokojuje telo a myseľ. Sneh, ktorý dokáže premeniť obyčajný dvor za domom na kúsok Narnie. Monsignor Charles Pope ponúkol svoj názor na potrebu schopnosti žasnúť: „Obrovský dar, ktorý by mal každý z nás hľadať, je schopnosť diviť sa a byť v úžase. Je to dar na ctenie Božej slávy a zázrakov dejúcich sa v každom momente, no i na vzdanie úcty všetkému čo vidíme a každému, koho stretávame.“ Počas Vianoc sa tak mnoho vecí dáva do súladu, priťahuje nás a láka všetkým možným leskom takým spôsobom, že nemôžeme odpovedať inak ako žasnutím: Boh, ktorý nás miluje tak bláznivo už od večnosti, zatúžil ešte pred krvavou zmluvou prísť medzi nás ako úbohé a bezmocné dieťa a žiť najpokornejším spôsobom. To všetko pre to, aby sme sa mohli v každej situácií spoľahnúť na jeho súcit, akokoľvek ťažký sa nám bude zdať náš život. On nám rozumie všetkým. On nás chápe bez toho, aby nám musel uviesť príklad! Príkladom je čistá presahujúca láska.

 

Vianoce sú zázrakom každý jeden rok presne tak, ako po prvýkrát. Mohli si vôbec predstaviť starozákonní proroci, ktorí predpovedali jeho príchod, tú odzbrojujúcu kombináciu pokory a vznešenosti? Prvé Vianoce boli skutočne skrz-naskrz majestátne – bol to deň, v ktorom sa stal pravým človekom Pán náš Boh a vstúpil na svet, aby Ho mohlo uzrieť každé oko. A my, tí ktorí sa obzrú späť na prvé Vianoce poznajúc celý príbeh vykúpenia, môžeme azda žasnúť menej? Tam leží Kráľ kráľov, tak malinký, tak chudobný, tak plný lásky k nám a vydaný nám na milosť z jeho vlastnej vôle. Tam leží Božie dieťa, ktoré bude žiť jeho chudobný a pokorný život úplne pre nás, aby sme aj my vedeli, ako žiť. Tam na slame leží bezbranne náš Spasiteľ ako dieťa. On vyleje za nás svoju krv a pre nás bude odhodlane čeliť všetkému, čo si vyvolil vytrpieť. Tam v jaskyni začal kraľovať Pán vesmíru, ktorý bude kráčať trýznivou cestou kríža nesúc naše hriechy. A potom si postaví trón na Kalvárii a zomrie za nás všetkých. To všetko urobí pre nás, aby sme sa mohli vysmiať smrti s vedomím toho, že my spolu s Ním raz vstaneme k večnému životu.

 

No ani tu sa dobrodružstvo spásy nekončí a Boh dodáva ten najfantastickejší element zo všetkých. Ani byť dieťaťom v našich rukách pre Neho neznamenalo byť dostatočne zraniteľným, a tak sa stáva Kristus prítomným v úplnej pokore v skrytosti krehkej oblátky chleba a pohára vína, aby bol s nami až do konca vekov.

 

Deti nám pripomínajú, aký údiv by mal byť v nás tvárou v tvár takému tajomstvu. Pretože bez ohľadu na to, ako veľmi sa snažíme prísť k poznaniu študovaním – a o také poznanie by sme sa mali tiež snažiť – jednoducho povedané, na úplné dno lásky a dobroty zjavenej Bohom na Vianoce sa nedokážeme prekopať. Žijeme v tajomstve lásky a úžas je tá správna odpoveď na to. Sean Fitzpatrick, činný riaditeľ Akadémie Gregora Veľkého, napísal: „Úžas je niečo, čo zažíva človek objavujúci záhady sveta. Ľudia potrebujú tajomstvá, ak sa majú stať múdrymi.“ Ľudia skutočne potrebujú záhady. Alebo lepšie povedané, potrebujú mať pripomínané, že sú nimi obklopení. Pre malé deti je prakticky všetko záhadou, a preto sa obracajú k svojim rodičom s posvätnou dôverou, ktorá nesmie byť zneužitá. Preto s nimi nemôžeme nesúhlasiť: Vianoce sú skutočne tajomstvom hodným všetkého úžasu v nás. A tak s múdrou pokorou dieťaťa pozdvihnime naše oči k Tomu, z koho pochádza každé dobro a neprestajne Ho chváľme.  

 

DISKUSIA k článku