square.jpg

Vatikán zvažuje lokálny experiment, ktorý môže mať rozsiahle následky

29.01.2018VAT
776 1 2
Neutral

Keď pápež František pred rokom načrtol možnosť svätenia ženatých mužov, bolo okolo toho veľké haló. Mediálna pozornosť síce zakrátko opadla, ale téma žije aj naďalej.

V úvode pripomeňme, že František v marci 2017 v rozhovore pre nemecký týždenník Die Zeit hovoril o nedostatku kňazov vo viacerých krajinách a regiónoch.

Na otázku, či by riešením neboli viri probati, teda ženatí muži, ktorí by vo vyššom veku prijali svätenie, pápež odpovedal: „Musíme sa zamyslieť nad tým, či sú viri probati určitou možnosťou. Potom ale musíme rozhodnúť, akých úloh by sa mohli ujať, napríklad v odľahlých spoločenstvách.“

Kardinál Beniamino Stella, prefekt Kongregácie pre klérus, teraz prichádza s tvrdením, že o tejto otázke sa na najvyšších cirkevných miestach vedie živá diskusia.

A z dobre informovaných zdrojov zaznieva, že k povoleniu svätenia viri probati by mohlo dôjsť už na budúci rok.   

Niekoľko poznámok k viri probati

Aby sme si uvedomili, že nejde len o Františkov neuvážený výstrel ani o nepodstatnú tému, zhrňme najprv niekoľko základných faktov.

Ženatí kňazi sú už dnes v katolíckej cirkvi normálnou realitou – či sú to kňazi východných katolíckych cirkví (napr. gréckokatolíckej), alebo rímskokatolícki kňazi, ktorí prestúpili od anglikánov ku katolíkom.

Kňazský celibát nie je dogmou, v ktorú musia katolíci veriť, ale zaužívanou praxou, ktorá bola časom disciplinárne nariadená. Na jednej strane nemožno celibátny spôsob života zľahčovať, na druhej strane nemožno z neho robiť čosi raz a navždy dané.

Kňazský celibát nie je dogmou, v ktorú musia katolíci veriť, ale zaužívanou praxou, ktorá bola časom disciplinárne nariadená. Na jednej strane nemožno celibátny spôsob života zľahčovať, na druhej strane nemožno z neho robiť čosi raz a navždy dané.

Ani samotný pápež František pritom nechce ísť cestou spochybňovania celibátu. „Dobrovoľný celibát nie je riešením,“ povedal v spomínanom rozhovore pre Die Zeit.

Na druhej strane však neodmieta diskusiu o viri probati, s ktorými už má rímskokatolícka cirkev svoje dejinné skúsenosti. Napríklad začiatkom 4. storočia, teda v najstaršom cirkevnom období, väčšina diakonov, kňazov a biskupov žijúcich na území dnešného Španielska boli viri probati, teda ženatí a zároveň vysvätení muži. Po vysviacke však mali zachovávať sexuálnu zdržanlivosť. Teda žiť v celibáte.   

Nejsou lidi

Prečo sa vôbec v katolíckej cirkvi začalo uvažovať o čiastočnom návrate k tejto praxi? Môžu za to špecifické situácie v rôznych kútoch sveta, pričom ako najčastejší príklad sa spomína Brazília, konkrétne amazonský región.

Napriek tomu, že v minulosti Brazília bola jednou z najkatolíckejších krajín, situácia sa diametrálne mení. Čoraz väčšiu popularitu tu z viacerých dôvodov získavajú rôzne protestantské denominácie a predovšetkým pentekostálne hnutia.

Brazílski biskupi by na to radi reagovali, ale – nejsou lidi. Miestna cirkev trpí akútnym nedostatkom kňazov. Porovnajme si brazílsku situáciu s realitou, ktorú poznáme, teda so Slovenskom. Kňazov máme takpovediac vždy po ruke. O 3,55 miliónov katolíckych veriacich sa stará približne tritisíc kňazov. To znamená, že na jedného kňaza pripadá 1 185 veriacich.

V Brazílii so 165 miliónmi katolíkov pôsobí okolo 21-tisíc kňazov, čo znamená až 7 857 veriacich na jedného kňaza. Teda viac ako sedemnásobok.

Pritom treba mať na mysli aj oveľa nižšiu hustotu obyvateľstva, a teda väčšie vzdialenosti, ktoré musia kňazi v niektorých regiónoch prekonávať. Kým na jednom štvorcovom kilometri žije na Slovensku približne 111 obyvateľov, v Brazílii je to len 23 ľudí.


S obyvateľmi Amazónie sa pápež František stretol aj počas minulotýždňovej návštevy Peru. Foto – TASR/AP

Povedané dvojnásobne platí o Amazónii. Z rozprávania dvoch brazílskych biskupov, 71-ročného Giuliana Frigeniho a 70-ročného Edsona Damiana, ktorí vedú amazonské diecézy, vyplýva, že až 70 percent miestnych katolíckych komunít má možnosť zúčastniť sa na omši len raz v roku, pretože častejšie im ju nemá kto odslúžiť.

O skupiny veriacich roztratených na tisíckach kilometrov štvorcových sa tak starajú najmä diakoni, laickí misionári a katechéti, ktorých je v Brazílii viac ako 630-tisíc. „Keby nebolo ich, kresťanstvo by sa tu nezachovalo,“ konštatuje biskup Edson Damian.

Pri výročných návštevách (v lepších prípadoch je to trikrát až štyrikrát ročne) kňaz okrem odslúženia omše vyslúži aj všetky ostatné sviatosti (krst, birmovanie, manželstvo), na ktoré veriacich pripravujú laici. Počas zvyšku roka sú miestne komunity odkázané len na bohoslužbu slova. Kardinál Stella označuje tento stav za „sviatostnú núdzu“.

Cirkev žije z Eucharistie

Mnohí brazílski biskupi na čele s vplyvným 83-ročným kardinálom Cláudiom Hummesom, prefektom Kongregácie pre klérus počas pontifikátu Benedikta XVI. a podľa niektorých aj strojcom zvolenia Františka, dlhodobo volajú po svätení ženatých mužov. A aby bolo učinené zadosť aj celibátu, mali by to byť muži vo vyššom veku.

No a od koho, ak nie od latinskoamerického pápeža by mali očakávať, že vyhovie ich volaniu?

Súčasný Hummesov nástupca na čele Kongregácie pre klérus Beniamino Stella pri úvahách o možnom svätení viri probati pripomína poslednú encykliku Jána Pavla II. z roku 2003, ktorej názov hovorí za všetko – Cirkev žije z Eucharistie (Ecclesia de Eucharistia).    

„Je zásadnou pravdou, a to nielen vieroučnou, ale aj existenciálnou, že eucharistia buduje cirkev,“ napísal Ján Pavol II. aj vo svojej prvej, programovej encyklike Redemptor Hominis (1979).

„Ako majú veriaci prežívať svoju vieru, keď im chýba to najdôležitejšie – duchovný pokrm, Eucharistia?“ pýtajú sa (nielen) brazílski biskupi, ktorí pripomínajú princíp salus animarum, teda že najvyšším zákonom cirkvi je spása duší. Ale ako ju dosiahnuť bez Eucharistie?

Príde na rad aj svätenie žien?

Viri probati nemajú len svojich podporovateľov, ale aj odporcov. Tí síce akceptujú vyššie načrtnuté argumenty, ale zároveň sa obávajú, že keď sa pripustí jedna výnimka, spustí to sériu ďalších požiadaviek smerujúcich nielen k úplnému zdobrovoľneniu celibátu, ale aj ku sväteniu žien.

Poukazujú pritom na najhlasnejších obhajcov viri probati, napríklad na 78-ročného emeritného brazílskeho biskupa Erwina Kräutlera či na 89-ročného emeritného juhoafrického biskupa Fritza Lobingera, ktorí sú zároveň podporovateľmi svätenia ženských diakoniek. Prvý je rodákom z Rakúska, druhý z Nemecka.

„Keďže väčšina osvedčených lídrov sú ženy, je neodvratné, že sa objavuje otázka o ich začlenení medzi vysvätených, hoci súčasná cirkevná doktrína to nedovoľuje,“ napísal Lobinger pred niekoľkými rokmi.

A netreba zabúdať ani na hlasy z cirkevného disentu, napríklad na brazílskeho teológa oslobodenia a bývalého františkánskeho kňaza Leonarda Boffa, ktorý požaduje to isté a ešte omnoho viac. V rozhovore pre nemecký denník Kölner Stadt-Anzeiger sám seba označil aj za neformálneho Františkovho poradcu, ktorý mal veľký vplyv na obsah diskutovanej encykliky Laudato Sì.

Tak odporcovia, ako aj podporovatelia viri probati očakávajú, že táto otázka bude jednou z najdiskutovanejších počas biskupskej synody o amazonskom regióne, ktorú pápež zvolal na október 2019 do Ríma.

Jedným z možných riešení situácie, ktorá má svoje „za“ aj „proti“, je povolenie svätenia viri probati v niektorých brazílskych diecézach ad experimentum. Po vyhodnotení tohto pokusu by sa následne rozhodlo o jeho rozšírení na iné regióny, ktoré trpia nedostatkom kňazov, alebo o nepokračovaní.  

Takže ako píše britský Catholic Herald, synoda, ktorá sa pôvodne zdala byť len lokálnou záležitosťou, môže priniesť závery, ktoré ovplyvnia celú cirkev.

Snúbencov zosobášila rehoľná sestra

Kým pred rokom pápež František nadhodil tému svätenia ženatých mužov, pred dvoma hovoril o ženských diakonkách.

Aj vtedy jeho slová vyvolali nielen veľkú pozornosť, ale aj množstvo dezinterpretácií, na ktoré musel reagovať vtedajší hovorca Svätej stolice Federico Lombardi.

V auguste 2016 pápež František podľa svojho pôvodného vyhlásenia zriadil komisiu, ktorá má preskúmať otázku diakonátu žien najmä v prvotnej cirkvi.

Niekoľko dní predtým však tlmočil svoje znechutenie z toho, že médiá jeho slová o zriadení komisie študujúcej minulosť interpretovali tak, akoby avizoval svätenie žien v budúcnosti.

Neskôr, v júli minulého roku došlo k udalosti, ktorú možno vnímať aj ako testovanie zapojenia ženy do vysluhovania sviatosti.

Ide o prípad kanadskej rehoľnej sestry Pierrette Thiffault, ktorá v obci Lorrainville, 650 kilometrov od Montrealu, zosobášila svojho bývalého žiaka Davida a jeho snúbenicu Cindy.

Nestalo sa to na žiadosť mladého páru, ale miestneho biskupa, ktorú odobril prefekt Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí Robert Sarah, známy svojimi konzervatívnymi postojmi a podporou liturgických tradicionalistov.

Dôvodmi, na ktoré sa biskup Dorylas Moreau odvolal, bol nedostatok kňazov v jeho diecéze Rouyn-Noranda a možnosť, ktorú pripúšťa Kódex kanonického práva.

„Kde niet kňazov a diakonov, diecézny biskup po predchádzajúcom priaznivom vyjadrení konferencie biskupov a po dosiahnutí dovolenia od Svätej stolice môže delegovať laikov, ktorí majú asistovať pri uzavieraní manželstiev,“ píše sa v kánone 1112.

Portál Vatican Insider, ktorý na prípad poukázal (rovnako aj francúzsky katolícky denník La Croix), pripomenul, že práve manželstvo je tou špecifickou sviatosťou, ktorú si vysluhujú samotní snúbenci a kňaz je prítomný len ako zástupca cirkvi.

 

 

Podobné články

DISKUSIA k článku