CatholicChurchAbuseScandalGraffitiPortugal2011.jpg

Apostolic Secession. Ako Cirkev bojuje s vysvetlením postojov mladým ľuďom.

05.02.2018USA
294 1 4
Zuzana Smatanová
Neutral

V právnickej profesii platí zásada, že právnik v súdnej sieni by nikdy nemal položiť otázku, na ktorú nepozná odpoveď. Mohla by ho totiž dostať do rozpakov, či dokonca priťažiť mu v prejednávanom prípade.

Pápež František žiada mladých ľudí, aby mu písali o svojich starostiach a problémoch. Je to súčasť prípravy na synodu, ktorá sa bude konať v októbri tohto roku pod názvom: „Mladí ľudia, viera a rozlišovanie povolania“. Pri čítaní tohto textu vás možno prekvapí, že všetky citované pápežské dokumenty pochádzajú od pápeža Františka. Žiadny Pavol VI, žiadny Ján Pavol II, žiadny Benedikt XVI! To akosi zužuje univerzálnosť katolicizmu a dosť ohraničuje následnú diskusiu, však?

Okrem požiadavky písať pápežovi ešte v každej diecéze prebieha prieskum, zameraný na získanie názorov tínedžerov a dvadsiatnikov, ktorí sú, pochopiteľne, „budúcnosťou viery“.

V nedávnej správe georgetownského Centra pre aplikovaný výskum v apoštoláte (CARA) o tom, prečo mladí ľudia opúšťajú Cirkev, sa jasne a bez obalu hovorí: „87 percent týchto bývalých katolíkov (tínedžerov a dvadsiatnikov) uviedlo, že ich rozhodnutie opustiť Cirkev je konečné a nezvratné“. 

Niečo z toho sa dá pripísať arogancii mladých ľudí, ale 87 je dosť alarmujúce číslo. Crux sumarizuje toto šokujúce zistenie výstižnou vetou: „V súčasnosti opúšťa vieru viac katolíkov než kedykoľvek predtým; je ich viac než v ktoromkoľvek inom náboženstve ...“ a treba dodať, že sa to deje aj v oveľa mladšom veku než kedykoľvek predtým.

Tento stav už trvá dlhšie, ako o tom pred niekoľkými rokmi informovalo Pew Research Center: „Američania menia svoju náboženskú príslušnosť veľmi skoro a často.“ Človek akosi predpokladá, že mladí ľudia poblúdia, či už kresťanské deti na vysokej škole, alebo deti z mennonitskej sekty Amish po svojej rumspringe (obrad prijímania medzi dospelých), tak či onak však očakáva, že sa vrátia. Ale vráti sa domov aj táto nová generácia mladých katolíkov?!

Možno. Pripomeňme si čo sa dialo keď náš Pán ukončil svoju reč v kafarnaumskej synagóge. Išlo o predzvesť Eucharistie (a o potvrdenie Jeho Božstva), pričom ohúril svojich poslucháčov, keď od nich vyžadoval aby jedli Jeho Telo a pili Jeho Krv. Vtedy začali šomrať nad náročnosťou tejto Cesty aj mnohí Jeho učeníci – a niektorí z nich aj odišli. Ježiš sa potom spýtal Dvanástich: „Aj vy chcete odísť?“ A Peter mu hovorí: „Pane, a ku komu by sme išli? Veď ty máš slová večného života“ (Jn 6, 53-68).

Nielen liberalizácia školských osnov v miestnych školách alebo všeobecnejší úpadok katechézy má na svedomí odpad od katolíckej viery na Západe, ale najmä úpadok katolíckej výchovy a vzdelávania. Argumenty pre katolícku náuku proti sekularizmu sú totiž účinné iba vtedy, ak ich niekto aj dokázateľne prežíva; v tomto prípade najmä cirkevná hierarchia.

Nedávno som sa zhováral s jedným dvadsiatnikom o postoji Cirkvi k homosexuálnemu správaniu, k antikoncepcii a k potratom. Vysvetlil som mu prirodzený zákon logiky katolíckej morálnej teológie. Povedal mi: „Prečo mi to nikdy predtým nikto takto nevysvetlil?“ Dobrá otázka.

                                                             

Graffiti pomocou šablóny na múre v Lisabone, Portugalsko

 

Podstatné je však to, že aj napriek dojmu, ktorý v ňom moje vysvetlenie zanechalo, nevzdal sa svojho presvedčenia, že homosexuálne správanie sa v zásade ničím nelíši od heterosexuálneho, a to preto, lebo každý človek je, podľa liberálnej neo-ortodoxie, prirodzene orientovaný, čiže „taký sa narodil“ a podobné rečičky. Takto sa mu to totiž prezentuje v každej škole a vo väčšine médií, čo je v rozpore s tým, čo možno počuje doma, a – žiaľbohu – nikdy nepočuje v kostole.

Podľa neho je teda Rímsko-katolícka cirkev homofóbna. A podobne ako veľa mladých ľudí, aj on vám povie „To je nanič!“ Čo, keď vezmete do úvahy jeho predpoklady, znie logicky. Keď vyšla na povrch podstata takzvanej kultúrnej vojny, napríklad aj môj priateľ, veľmi ortodoxný katolík, len odmietavo mávol rukou: „Sme stratení.“

Viem čo má na mysli, no ja si nechcem priznať porážku. Ešte predsa existujú dôvody pre nádej – neposledný z nich je aj demografický potenciál veľkých katolíckych rodín proti málopočetným svetským rodinám. Aj v prípade Pochodu za život sa zvyšuje počet jeho účastníkov každým rokom. Dá sa to vyhrať!

Ak sa však Cirkev dostane len do toho bodu, že sa z nej stane iba ďalšia liberálna kresťanská denominácia, stratí svoju príťažlivosť a pôvab ... nie; stratí svoju charizmu, ktorá je nekompromisným pokračovaním apoštolskej tradície, prechádzajúcej z Ježiša Krista na Petra a ďalej. 

Otázka znie: Prečo sa neustále pýtame mládeže na ich názor? Aby sme našli nový spôsob, ako im vysvetliť stáročnú múdrosť Cirkvi? V poriadku, ale veď o to sa snažíme už od Druhého Vatikánskeho koncilu. Alebo je to preto, že sme presvedčení, že učenie Cirkvi sa musí prispôsobiť a podriadiť novému spoločenskému povedomiu?

Nepotrebujeme žiadne detailné informácie na to, aby sme rozpoznali priepastný rozdiel medzi biedne katechizovanými mladými ľuďmi a Magistériom Cirkvi. Na základe prieskumu medzi katolíckymi deťmi skonštatoval miamský arcibiskup Thomas Wenski, že: „Cítia sa celkom ako katolíci, a zároveň nesúhlasia s Cirkvou. Často počúvame ´pápež má právo na svoj názor´.“

Katolíci vo veku 13 až 29 rokov (a starší), ktorí sú presvedčení o správnosti „manželstiev“ osôb rovnakého pohlavia, o umelej antikoncepcii, o predmanželskom sexe a o „práve ženy vybrať si“, sa veru Cirkvi nijako neodvďačia za to, že sa podlizuje ich názorom tým, že im osladzuje svoje posolstvo novou, novšou a najnovšou evanjelizáciou, a to z dvoch dôvodov:

Prvý – tieto nekatolícke názory sú totiž zakorenené v odmietnutí samotnej idey a podstaty hriechu, a Cirkev sa predsa nemôže zriecť svojej náuky o hriechu. Keby tak urobila, potom by už nebolo v čo veriť, pretože by sme nepotrebovali vykúpenie.

Druhý – pretože uzavrieť kompromis s ktoroukoľvek zo spomenutých skutočností, počnúc svätým prijímaním pre znovuzosobášených katolíkov bez anulácie predchádzajúceho manželstva atď., je ako hrať hru Jenga, v ktorej sa hráči usilujú odstrániť kvádre z postavenej veže bez toho, aby spadla. Vtip je v tom, že veža aj tak vždy spadne. V Rímsko-katolíckej cirkvi by to však nebolo nič príjemné.

Rozkol totiž nie je žiadna zábava! 
 

Podobné články

DISKUSIA k článku