Apologetika proti charizmatikom

25.03.2015SVET
1773 46 25
Neutral

Lebo vystúpia falošní mesiáši a falošní proroci a budú robiť znamenia a zázraky, aby zviedli, ak je to možné, aj vyvolených.“ Marek 13,22

Napísal Raymond Taouk

 

Počiatky súčasného Charizmatického hnutia sa datujú do obdobia „hnutia za svätosť,“ ktoré sa začalo rozvíjať koncom 19. a začiatkom 20. storočia v USA. Protestantský kazateľ Charles Fox Parham z kansaského zboru v meste Topeka začal od roku 1901 kázať, že hovorenie v jazykoch je objektívnym dôkazom krstu v Duchu. Neskôr sformoval vlastnú skupinu pod názvom Parhamovo hnutie apoštolskej viery, ktorá sa rozšírila do viacerých miest. Zbor v Los Angeles sa stal centrom tzv. „veľkej obnovy“ (1906), ktorá sa rýchlo rozšírila do celého sveta. Počas ďalších dvoch desaťročí sa hnutie rozdelilo do rozličných vieroučných a rasových línií. Dnes sa všeobecne charizmatici označujú skôr menom „pentekostálni“, aj keď výraz „charizmatici“ sa naďalej používa, keďže toto hnutie neobmedzuje svoju vieru iba na svoju vlastnú denomináciu.

Toto hnutie získalo vplyv v pokoncilovej katolíckej cirkvi vďaka úsiliu viacerých jednotlivcov, ako boli kardinál Suenens a Kevin Ranaghan, ktorí napomáhali pri zavádzaní veľkého počtu katolíkov s dobrým úmyslom, aby si mysleli, že toto by bol úžasný spôsob, ako sa zjednotiť s tými, ktorí sú mimo Cirkvi, a pritom sa naučiť „zažiť Svätého Ducha.“ Podporovatelia tohto smeru - pentekostálneho hnutia - sa prísliš odklonili od pravovernosti vo viere (2 Sol 2,14). Z toho dôvodu arcibiskup Dwyer z Portlandu v štáte Oregon podrobil charizmatické hnutie tvrdej kritike už v roku 1974, a zároveň varoval: „Otvorene považujeme toto hnutie za jeden z najnebezpečnejších trendov v Cirkvi našej doby, ktoré je duchovne veľmi príbuzné s ďalšími rozvratnými a rozdeľujúcimi hnutiami, ktoré hrozia smrteľným nebezpečenstvom jednoty a poškodením nespočítateľného počtu duší.

Charizmatické hnutie a falošný ekumenizmus

Buďme si vedomí, že toto Charizmatické hnutie v Katolíckej cirkvi je založené na hriechu proti viere. Biskup Louis LaRavoire Morrow, S.T.D na to poukázal takto: „Katolík hreší proti viere zúčastňovaním sa na nekatolických pobožnostiach, pretože takto vyjadruje vieru v náboženstvo, o ktorom vie, že je falošné“ (Porovnaj Kódex kanonického práva z roku 1917, časti 1258, 1063, 2319, 1325). Napriek tomu podľa priznania priekopníka katolíckych charizmatikov, Kevina Ranaghana, sa toto hnutie začalo tým, že katolíci vykonávali tento groteskný rituál hľadania duchovnej transfúzie z mŕtveho tela protestantizmu a tvrdili, že Boh „ich prekypujúco naplnil duchom“ za to, že tak urobili. Takáto spolupráca a „hľadanie svätosti Svätého Ducha“ od heretikov, na ktorých sa vzťahuje anatéma [exkomunikácia z katolíckej cirkvi, pozn. prekl.] nemôže byť súčasťou hnutia skutočne od Boha, ale skôr diabolské hnutie podvodu. Aj keď nikto netvrdí, že tí, ktorí patria k tomuto hnutiu sú diabolskí alebo osobami so zlými úmyslami, to však nie je vecou tejto diskusie. Hnutie samotné je založené na princípoch, ktoré si protirečia s vierou.

Falošné povedomie ekumenickej bohoslužby, aké koná Charizmatické hnutie, už dávno odsúdili pápeži Pius XI. a Pius XII., ktorí (zakladajúc svoje učenie skôr na nemennej tradícii Cirkvi ako na progresívnych novinkách liberálnych teológov) varovali pred nebezpečenstvami medzináboženských aktivít. Pius XI. V encyklike Mortalium Animos učil, že Sv. Ján zaznamenal modlitbu Nášho Pána, „aby všetci boli jedno,“ rovnako ako Kristov príkaz „milovať jeden druhého,“ „ničmenej však on (Sv. Ján) striktne zakázal akékoľvek stýkanie sa s tými, ktorí vyznávali zohavenú a pokrútenú formu Kristovho učenia. Pretože ak niekto prichádza k vám a neprináša toto učenie, neprijímajte ho do domu, ani ho nepozdravujte.“

Pápež Pius XI. ďalej kritizoval medzináboženské projekty, keď vyhlásil, „...je jasné, že Apoštolská stolica sa nemôže žiadnym spôsobom zúčastňovať na takýchto zhromaždeniach, rovnako ako nie je dovolené katolíkom povzbudzovať alebo podporovať takého podujatia. Ak by tak robili, dávali by schválenie falošnému kresťanstvu, ktoré je značne odlišné od pravej Kristovej Cirkvi “ (Mortalium Animos, 6. január 1928).

Charizmatické hnutie začalo ako výsledok takýchto zakázaných aktivít, ktoré boli potrebné pre získanie nepravej sviatosti falošného náboženstva, („krst v duchu“) na svoj rozvoj. Konajú tak v povýšeneckom pohŕdaní nariadeniami Pia XI.

Hovorenie v jazykoch?

Pri „hovorení v jazykoch“ môžete Charizmatikov často vidieť ako kričia meno „Ježiš“, alebo sa gúľajú po podlahe, alebo robia extatické odriekania, ktoré sú často pre poslucháčov nezrozumiteľné. V dejinách Cirkvi bolo takéto správanie vždy odsudzované. Dokonca aj vo Svätom Písme sa iba tí, čo sú posadnutí diablom, nemôžu zdržať od správania sa týmto spôsobom. Preto sa väčšina teológov zhoduje, že jeden zo znakov démonického posadnutia je hovorenie čudnými alebo nezrozumiteľnými jazykmi. Budem citovať niekoľkých:

„Podľa rímskeho rituálu ďalšie znaky posadnutia zahŕňajú ‚schopnosť hovoriť s istou znalosťou v čudnom jazyku alebo ho rozumieť, keď ním hovorí niekto iný; schopnosť prezradiť budúce alebo skryté udalosti; a prejavy sily, ktoré sú mimo veku a prirodzených schopností dotyčného.‘“ (Joseph Ecanem, PhD., Demonické posadnutie, s. 23).

„Katolícka cirkev stále definuje skutočné znaky posadnutia ako prejavy nadľudskej sily, často doprevádzané záchvatmi a kŕčmi, zmeny v osobnosti, disponovanie znalosťami budúcnosti alebo iných tajných informácií a schopnosti hovoriť v jazykoch, ktoré osobe predtým neboli známe, ako je fenomén glosolálie. Hodnotenie prvých puritánskych duchovných a neskoršie protestantského kléru sa s týmito istými symptómami zhodovalo v prípadoch, keď mali osobu prehlásiť za posadnutú diablom. V mnohých prípadoch sa tak dialo za kompletnej nevedomosti o zdravotnom stave a prejavoch osoby.“ (Michael Foreman, PhD., Krátke dejiny diabolského posadnutia, s. 59)

Jeden zo znakov posadnutia v rímskom rituáli je nasledovný: „Hovoriť neznámymi jazykmi (xenoglosia) a byť schopní udržovať konverzáciu v takýchto jazykoch, rovnako ako rozumieť jazykom, ktorými sa hovorí“ (Rímsky rituál)

Ďalej sa zdá, že Charizmatici zabudli na slová sv. Pavla o tom, ako sa má osoba v Cirkvi správať. Svätý Pavol nám hovorí: „Aby si vedel, ako si máš počínať v Božom dome, ktorým je Cirkev živého Boha, stĺp a opora pravdy.“ (1 Tim 3,15). Vlastne, keď sa dotýka otázky „hovorenia v jazykoch“, výslovne udáva: „Ale nech sa všetko deje slušne a po poriadku. “ (1 Cor 14:40). To je niečo, čo Charizmatici úplne ignorujú.


„Duch Svätý“?

Charizmatické hnutie často tvrdí, že vyvyšuje Svätého Ducha, ale Písmo nám hovorí, že Svätý Duch má vyvyšovať Krista, ako čítame: „Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy, lebo nebude hovoriť sám zo seba, ale bude hovoriť, čo počuje, a zvestuje vám, čo má prísť. On MA oslávi, lebo z môjho vezme a zvestuje vám.“ (Jn 16,13-14).

Jedným zo znakov Charizmatikov je, že kladú prehnaný dôraz na detail, ale strácajú väčší obraz Katolíckej a Apoštolskej viery. Je to tento prehnaný „zážitok Svätého Ducha,“ ktorý je problematický, lebo sa ho niektorí snažia zameniť za rímsko-katolícku vieru.

Charizmatický prístup k Svätému Duchu ho robí podriadeného ich pocitom a osobným podmienkám, pričom naša viera nás naopak učí, že milosť je nezaslúžený dar, ktorý Boh dáva, aj keď ho nemusí dať. Ale robí tak zo svojej slobodnej vôle (1 Kor 4,7).

Naviac, nielenže robia Boha podriadeného svojim pocitom, ale používajú svoju „skúsenosť“ s Duchom Svätým ako svoje nové Magistérium. Veď kto by potreboval cirkev, keď má priamu linku na Svätého Ducha, ktorú môže aktivovať podľa toho, ako sa mu páči! Potvrdzuje to fakt, že Charizmatici často odmietajú uznať, že ich „skúsenosť s duchom“ nemôže byť nič iné ako diabolský klam alebo iba jednoducho intenzifikácia ich vlastných emócií. A tak je táto Charizmatická heréza založená na falošnom povedomí, že citový zážitok vždy doprevádza udelenie milosti, pričom Katolícke učenie je, že jediným súdnym znakom udelenia milosti je sám sviatostný znak.

Katolícka cirkev má obdivuhodnú dvetisíc ročnú históriu „rozlišovania duchov,“ na ktoré nám Boh dal prostriedky (duchovné nástroje) na použitie pri rozlišovaní ducha pravdy od ducha omylu. Ale toto hnutie ignoruje katolícke učenie o rozlišovaní duchov. Často vidíme, ako laická osoba kladie ruky na iného laika, ktorý dostáva „vanutie“ a ihneď tvrdí, že je „plný Ducha.“ To je podľa katolíckej Cirkvi šokujúci predpoklad.

Veľký mystický autor a učiteľ Cirkvi, sv. Ján z Kríža, varoval, že duše musia utekať od vyhľadávania takýchto [citových] prejavov: „Veľmi sa bojím toho, čo sa v našich časoch deje: ak ktorákoľvek duša po troche meditácie zažije jedno z týchto duševných hnutí, ihneď ich všetky pokrstí ako prichádzajúce od Boha a v takomto rozpoložení hovorí: ‚Boh mi povedal,‘ ‚Boh mi odpovedal.‘ Pritom to tak nie je, ale, ako sme poukázali, tieto osoby samotné sú zdrojom týchto hnutí.“ (Výstup na horu Karmel. Druhá kniha, kap. 29)

Práve takáto spiritualita, na ktorej je založené Charizmatické hnutie, je už dlhý čas odsudzovaná Cirkvou a jej veľkými svätcami a teológmi. Presne preto, že vedie ľudí k tomu, aby sami seba klamali.

Sv. Vincent Ferrerský, ktorý je dobre známy tisíckami zázrakov a obrátení, otvorene odsúdil falošnú formu spirituality, keď vyhlásil, že:

„Duša, ktorá sa pripúta k týmto falošným útechám, upadá do veľmi nebezpečných omylov. Lebo Boh správne dovoľuje diablovi mať moc umocňovať tieto druhy duchovných chutí, často ich opakovať, povzbudzovať ich pocitmi, ktoré sú falošné, nebezpečné a plné ilúzií. Ale tieto zvedené duše si predstavujú, že sú pravé. Beda! Koľko duší bolo zvedených touto podvodnou útechou? Väčšina vytŕžení a extáz, alebo aby sme ich nazvali ich pravým menom, besnení týchto predchodcov Antikrista povstáva z tohto dôvodu. Preto jedinou útechou, ktorú máte vpustiť do duše, je tá, ktorú vytvorí povedomie vašej ničoty a biedy. Toto vedomie vás udrží v pokore a povzbudí vás k hlbokej pokore a túžbe, aby On bol uctievaný a chválený. Takýto druh útechy nemôže uviesť do omylu.“ (Andrew Pradel : Život sv. Vincenta Ferrerského. London 1875, s. 183)

„Zážitok Ducha Svätého“ - Choďte na omšu!

Principiálnym dielom Ducha Svätého je posväcovanie duší (1 Sol 4,3) prostredníctvom milosti a nie nejakého hyperaktívneho hnutia našich emócií. Toto dielo posväcovania sa dosahuje cez hodné prijímanie sviatostí. Pre tento dôvod Kristus ustanovil Cirkev, aby odovzdal jej členom život milosti prostredníctvom sviatostí.

Z toho dôvodu aj Cirkev stále potvrdzuje, že najsilnejšie vyliatie Božej milosti sa nám dáva vždy, keď sa slúži svätá omša. Vo svojej dobre známej knihe „Neuveriteľná katolícka omša“ od otca Martina Cochema, je rozobraných 77 milostí a ovocia, ktoré pochádzajú z horlivej účasti na svätej omši. Jej záverom sú slová: „Čo si teraz myslíš o svätej omši, ó kresťane? Môžeme predpokladať, že by na celom svete existovalo iné dielo, kde by sa nám dávalo na dosah toľko milostí a ovocia? Keby kresťania vedeli, ako mať zisk zo svätej omše, mohli by nadobudnúť väčšie bohatstvo, ako nájdu v akýchkoľvek iných veciach, ktoré stvoril Boh.“

Omša je oficiálnou modlitbou Cirkvi a nie je ničím iným, ako modlitbou Krista samotného, ktorý ustavične obetuje seba na kríži za nás (Heb 7,25).

Katolicke pobožnosti

Keďže vyliatie Ducha Svätého nie je obmedzené iba na samotné sviatosti, Cirkev stále odporúča rôzne prostriedky, ktorými Boh pracuje na posvätení jej členov. Sú to napríklad sväteniny (napr. posvätená voda, škapuliar), rôzne súkromné modlitby, nespomínajúc iné verejné modlitby Cirkvi, ktoré môžeme napríklad nájsť v Rímskom breviári. Z toho dôvodu nás Cirkev povzbudzuje: „Modlite sa bez prestania“ (1 Sol 5,17).

Navyše, medzi týmito pobožnosťami nájdeme aj také, ako je pobožnosť k Božskému Srdcu, ktorú praktizoval a odporúčal veľký počet svätých. Aká istejšia cesta môže viesť bližšie k Srdcu Boha?!

Aj ruženec je nanajvýš prehojným prostriedkom na pritiahnutie Božej milosti a požehnania pre nás a našich blízkych. Svätý pápež Pius X. vyjadril myslenie mnohých pápežov a svätcov v tejto záležitosti, keď vyhlásil: „Ako sa nám zdá, neexistuje nič znamenitejšie ako početné hlasy, ktoré bez prestania a z mnohých častí sveta súbežne dvíhajú prosby k preblahoslavenej Panne Márii, keď rozjímajú o Kristových tajomstvách, takže požehnanie jej materskej dobroty môže bez prestania zostupovať na Cirkev.

Aké sú potom skutočné dôvody katolíkov, ktorí tvrdia, že sa potrebujú zúčastňovať na prácach Charizmatických siekt, aby získali hojné vyliatie Svätého Ducha?

Žiadne druhé Turíce!

V rozpore s tým, čo tvrdia Charizmatici, nikdy nebudú druhé Turíce. Dôvodom je, že prvé Turíce nastali za účelom naplnenia prísľubu nášho Pána zoslať Ducha Svätého (Jn 15,26) a potvrdiť nadprirodzený dôvod Cirkvi, ktorá bola príchodom Ducha Svätého ustanovená raz a navždy, na vykúpenie ľudstva. Z toho dôvodu sv. Pavol výslovne uvádza: „Lebo nik nemôže položiť iný základ okrem toho, čo je už položený, a je ním Ježiš Kristus.“ (1 Kor 3,11). Inými slovami základy, na ktorých Kristus položil Cirkev nemôžu byť znovu položené alebo ustanovené. To iba potvrdzuje fakt, že Cirkev, ktorú založil Kristus, je neomylná (Matúš 16,18-19), ale riež fakt, že všetci heretici, ktorí tvrdili, že zažili „druhé Turíce,“ boli vždy odsúdení.

V tomto ohľade je Charizmatické hnutie podobné mnohým „duchovným“ hnutiam, ktoré sa objavili počas dejín Cirkvi, a ktoré si následne svojimi čudnými názormi a praktikami vyslúžili odsúdenie Cirkvi. Osobitné miesto medzi nimi majú joachimiti, nasledovníci Joachima z Fiore v 12. storočí, ktorí sa domnievali, že história sveta je rozdelená do troch rozdielnych období, ktoré korešpondujú s jednotlivými osobami Najsvätejšej Trojice. Preto bolo prvé obdobie charakterizované veľkolepou vládou Boha Otca, druhé múdrosťou Jeho Syna a tretie obdobie (stále ma prísť) malo byť charakterizované vyliatím univerzálnej lásky. Toto učenie odsúdil pápež Alexander IV. po Joachimovej smrti v 13. storočí. (Charles Herbermann a spol. : Katolícka encyklopédia, Joachim z Fiore. New york,1909).

Odvolávanie sa na Sväté Písmo a dejiny

Charizmatici sa často pokúšajú odvolávať nielen na Sväté Písmo, ale aj na dejiny Cirkvi, aby podporili svoje snaženie. Keď sa však pozrieme na Sväté Písmo a dejiny Cirkvi, zistíme, že takéto snaženie je značne zmätené.

V Písme čítame, že v deň Turíc, keď Duch Svätý zostúpil na apoštolov, hovorili jazykmi takým spôsobom, že aj keď vlastne hovorili vlastným jazykom, prítomní ľudia ich počuli vo svojich vlastných jazykoch. (Sk 2,4 a tiež Baltimorský katechizmus, oddiel 3Q46 s.89)

Navyše, nikde v Skutkoch apoštolov nečítame, že v príprave na prijatie Ducha Svätého začali apoštoli alebo učeníci vykazovať hysterické znaky alebo prejavy, ktoré by neboli v súlade s kresťanskou umiernenosťou. Ako poukázali mnohí duchovní autori, Boh k nám hovorí v tichosti ( 3 Kr 19,12) a nie prostredníctvom hyperaktívných emócií. V Písme tiež čítame, že „títo všetci jednomyseľne zotrvávali na modlitbách spolu so ženami, s Ježišovou matkou Máriou a s jeho bratmi.“ (Sk 1,14) Takže keď chceme dosiahnúť plnosť Božej milosti, musíme sa v modlitbe zjednotiť „s Ježišovou matkou Máriou,“ ktorá je skutočne Prostredníčka všetkých milostí.

Keď ďalej sv. Pavol pojednáva o záležitosti hovorenia v jazykoch v štrnástej kapitole prvého listu Korinťanom, dáva im presné inštrukcie. Napríklad pevne vyhlasuje, že takáto osoba má hovoriť takým spôsobom, aby mu rozumelo zhromaždenie, lebo „ak nespoznám význam slov, budem pre toho, kto sa mi prihovára, cudzincom, a ten, kto sa mi prihovára, bude cudzincom mne.“ (1 Kor 14,11) To je preto, že výhradným dôvodom hovorenia v jazykoch musí byť oslávenie Cirkvi a NIE zmyselné uspokojenie jednotlivca. Preto sv. Pavol pokračuje slovami: „Ale na zhromaždení radšej chcem povedať päť zrozumiteľných slov, aby som aj iných poučil, než desaťtisíc slov darom jazykov“ (1 Kor 14,19). Navyše sv. Pavol neváha povedať Korinťanom tento príkaz: „Ženy nech na zhromaždeniach mlčia. Nedovoľuje sa im hovoriť (v cirkvi)“ (1 Kor 14,34). Koľkí Charizmatici dodržiavajú tieto príkazy?

Sv. Pavol zdôrazňuje fakt, že všetky charizmy sú nedokonalé v porovnaní s láskou, ktorá je oveľa vznešenejšia. Z toho dôvodu hovorí Korinťanom: „Ale usilujte sa o vyššie dary milosti. A ešte vznešenejšiu cestu vám ukážem“ (1 Kor 12,31). Čo je tou vznešenejšou cestou? V trinástej kapitole sv. Pavol pokračuje vysvetlením, že tou vznešenejšou cestou je láska: „A keby som mal dar proroctva a poznal všetky tajomstvá a všetku vedu a keby som mal takú silnú vieru, že by som vrchy prenášal, a lásky by som nemal, ničím by som nebol“ (1 Kor 13,2).

Katolícka viera je vybudovaná na nadprirodzených cnostiach viery, nádeje a lásky a nie na charizmách, ktoré sú iba nižšími darmi. Z toho dôvodu sv. Makarius Veľký (4. storočie) píše: „V porovnaní s láskou, ktorá je dokonalá, sú tieto dary malého úžitku a tí, ktorí sú na tej úrovni, môžu padnúť, ale tí, ktorí majú lásku, nepadajú. Hovorím vám, že som videl ľudí, ktorí dostali všetky charizmi a ktorí sa stali účastníkmi Ducha, ale napriek tomu padli, lebo nedosiahli dokonalú lásku“ (Duchovné kázne II, 27,14).

Charizmatická predstava pokusu o obnovenie fenoménu chariziem ranej Cirkvi je tiež bludom, do ktorého upadli montanisti v roku 170 n.l. Títo heretici boli exkomunikovaní Cirkvou. Je to preto, že „charizmy“ hovorenia jazykmi umožnili ranej Cirkvi rýchlo sa rozšíriť po celom známom svete a byť dobre zakotvenou pred smrťou apoštolov. Preto sv. Pavol v Druhom liste Korinťanom vysvetľuje, že cieľom darov bolo jednoducho vybudovať Cirkev a nie posväcovanie tých, ktorým boli dary dané.

Dnes sú v Katolíckej cirkvi ľudia z každého národa. Aká môže existovať potreba daru jazykov pre evanjelizáciu? Keď si Cirkev nárokuje viac ako dvetisíc ročnú tradíciu pravej viery, aká je ďalšia potreba, aby dokazovala tento nárok? Kde vyhlasuje sv. Augutín (354-430), že „pritom až doteraz je Duch Svätý prijímaný, aj keď nikto nehovorí v jazykoch všetkých národov, pretože Cirkev už hovorí jazykmi všetkých národov“ (Traktát 32, v Joan). Inde potvrdzuje, že „tieto [glosolálie] boli zázraky primerané tým časom. … Očakáva sa dnes, že tí, na ktorých sú vkladané ruky, budú hovoriť jazykmi? Alebo keď sme vkladali ruky na naše deti, tak každý z nás očakával, že budú hovoriť v jazykoch? A keď videl, že v jazykoch nehovoria, bol niekto z vás taký zvrátený v srdci, aby povedal, ‚títo nedostali Ducha Svätého?‘“ (Traktát 32, v Joan)

Svätý apoštol Pavol nás varuje proti takým falošným hnutiam: „Duch výslovne hovorí, že v posledných časoch niektorí odpadnú od viery a budú sa pridržiavať zvodných duchov a učenia démonov,“ (1 Tim 4,1) Toto hnutie je v zásade zámenou emócií za vieru a dobrej vôle za rozumnú náuku. Je to odrazovým mostom k okultizmu. Z tohto dôvodu sa Charizmatické hnutie zarážajúco podobá na okultné hnutia New Age a iné herézy odsúdené Cirkvou.

Dole uvádzame príklady niektorých z týchto heréz a ich podobnosť s Charizmatickým hnutím:

*Hnutie New Age: Je hnutie zahrňujúce všetky denominácie a na základe nekatolíckeho princípu zjednocujúcich prvkoch. V prípade Charizmatikov je to „krst v duchu.“ Ponúka ZÁŽITKOVÚ vieru. Charizmatici nikdy neprišli s teologicky skutočne uspokojujúcim vysvetlením „krstu v duchu,“ ale zdôrazňujú, že to je niečo, čo sa musí zažiť. Pritom Písmo hovorí, že sme úplní v Kristovi. (Kol 2,9).

* Mesalianizmus: Heréza, ktorá má pôvod v Mezopotámii okolo roku 360 n.l. Mesaliáni popierali, že by sviatosti dávali milosti a vyhlasovali, že jediná duchovná sila je modlitba, ktorá vedie k vlastníctvu Svätého Ducha. Takéto „vlastníctvo“ nakoniec viedlo k nemorálnosti, kvôli ktorej ich nazývali aj „Zvrátení.“ Rôzni biskupi a cirkevné koncily ich odsúdili.

* Montanizmus: Heréza, ktorá tvrdila, že Svätý Duch nahrádzal Kristove zjavenie a doplňoval Kristove zjavenie. Tvrdili, že tak konajú na základe „nového vyliatia Ducha.“ Heréza má meno podľa svojho zakladateľna Montana, ktorý bol unášaný „inšpiráciou.“ Počas nej upadal do náhlych záchvatov a začal nepríčetne hovoriť v neznámom jazyku. Svätý pápež Zefirín (199-217) ho vylúčil zo spoločenstva Cirkvi.

* Protestantizmus: Heréza, ktorej pôvodcom bol Martin Luther v roku 1517. Táto heréza popiera existenciu viditeľnej hierarchickej Cirkvi, ale drží sa neviditeľnej „spirituálnej Cirkvi predurčených,“ pričom tiež tvrdí, že prorocká inšpirácia je daná každému veriacemu, aby mohol neomylne rozumieť Božiemu Slovu.

* Jansenizmus: Heréza zo 16. storočia, ktorá sa pokúsila zakomponovať omyly protestantizmu do katolíckej náuky. Podobne ako protestantizmus odmietala rozlišovať medzi prirodzenosťou a milosťou do takej miery, že chybne verili, že milosť je vďaka prirodzenosti. Podobne ako protestanti sa domnievali, že prvotným hriechom bola prirodzenosť človeka úplne zničená a bez milosti nedokáže konať ani prirodzené dobro. Jansenisti si mýlili milosť s pocitom útechy, pričom tvrdili, že iba oni (čiže jansenisti) si môžu byť istí, že sú predurčení. Túto istotu bolo vidieť v živote bez sviatostí a odovzdávania seba „do milosti Božej.“

* Pre detailnejšie vysvetlenie a úplnejší zoznam pozrite: Msgr Ronald Knox : Entuziazmus. Oxford of University Press, 1950.

Sedem dôvodov, prečo Charizmatické hnutie nie je od Boha

1) Charizmatické hnutie vyvyšuje Svätého Ducha, kým Biblia vyvyšuje Ježiša Krista.

Ján 16, 13: „Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy, lebo nebude hovoriť sám zo seba, ale bude hovoriť, čo počuje, a zvestuje vám, čo má prísť. On MA oslávi, lebo z môjho vezme a zvestuje vám.“ (Jn 16,13-14).

2) Charizmatické hnutie vytvára rozdelenie a spory v mnohých cirkvách. V Biblii sa píše: „Boh nie je Bohom neporiadku.“

1. list Korinťanom 33: „Veď Boh nie je Bohom neporiadku, ale pokoja; ako vo všetkých cirkvách u svätých“ (učím).

3) Charizmatické hnutie tvrdí, že je potrebná „druhá skúsenosť,“ aby sme boli úplní. Biblia tvrdí, že sme úplní v Kristovi, keď sme spasení.

Kolosanom 2, 9: „Veď v ňom telesne prebýva celá plnosť božstva.“

4) Charizmatické hnutie tvrdí, že zázraky musia byť od Boha, ale Písmo tvrdí, že nie všetky zázraky sú od Boha.

Matúš 7,22-23: „Mnohí mi v onen deň povedia: ‚Pane, Pane, či sme neprorokovali v tvojom mene? Nevyháňali sme, v tvojom mene zlých duchov a neurobili sme v tvojom mene veľa zázrakov?‘ Vtedy im vyhlásim: ‚Nikdy som vás nepoznal; odíďte odo mňa vy, čo páchate neprávosť!‘“

5) Charizmatické hnutie tvrdí, že hovorenie jazykmi je znakom pokrstenia Duchom Svätým. Ale Písmo tvrdí, že je to znakom nevery Židov.

1. list Korinťanom 14,22: „A tak dar jazykov nie je znamením pre veriacich, ale pre neveriacich, dar prorokovať zasa nie pre neveriacich; ale pre veriacich.“

6) Charizmatické hnutie tvrdí, že je v poriadku, ak ženy v cirkvi rozprávajú jazykmi. Ale Písmo tvrdí, že ženy majú byť v zhromaždení ticho.

1. list Korinťanom 14,34: „Ženy nech na zhromaždeniach mlčia. Nedovoľuje sa im hovoriť, ale nech sú podriadené, ako hovorí aj zákon.“

7) Charizmatické hnutie kladie veľký dôraz na „uzdravenie tela“ a tvrdí ľuďom, že „BOH nechce, aby bol ktokoľvek chorý.“ Nemajú ale žiadne časti z Písma, na ktoré by sa mohli odvolať. Niektorí krútia nosom nad uvedením takých častí.

2. list Korinťanom 12, 7-10: „A aby som sa nevyvyšoval, bol mi daný do tela osteň, satanov posol, ktorý ma bije po tvári, aby som sa nevyvyšoval. Preto som tri razy prosil Pána, aby odstúpil odo mňa, ale on mi povedal: ‚Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti.‘A tak sa budem radšej chváliť svojimi slabosťami, aby vo mne prebývala Kristova sila. Preto mám záľubu v slabostiach, v potupe, v núdzi, v prenasledovaní a v úzkostiach pre Krista; lebo KEĎ SOM SLABÝ, VTEDY SOM SILNÝ.“

DISKUSIA k článku